Čerešnička na torte - sibírske srnce

Ako skúsený účastník viacerých poľovníckych výprav do rôznych končín sveta sa môj kamarát Jozef z východného Slovenska rád vracia do Ruska. Našiel tam priateľov a podmanila si ho tamojšia príroda.

Vlani na rozhraní septembra a októbra vyrazila výprava troch slovenských a troch českých poľovníkov na poľovačku do Ruskej federácie.

Z osemdňového leteckého zájazdu za Ural padli dva dni na cestovanie. Po pristátí v Jekaterinburgu už však poľovníci nestrácali drahocenný čas. Najmä vďaka tomu, že využili skúsenosti a neoceniteľné kontakty Ing. Miroslava Jevočina z cestovnej agentúry AB centrum z Michaloviec. S ročným predstihom pre nich cestovka objednala termín poľovníckej dovolenky v Kursanskom poľovníckom hospodárstve, ktorého personál obhospodaruje kolosálny 200 000-hektárový revír. Nachádza sa medzi mestami Čeljabinsk a Kurgan. V obrovskej lesostepnej oblasti prosperujú početné populácie sibírskych srncov (Capreolus capreolus pygargus) s obdobím lovu zvyčajne od 28. 8. do 1. 11. Dorastajú do väčšej hmotnosti ako európske srnce. Trofeje sibírskych srncov v priemere dosahujú hmotnosť 800, no maximálne až 1 400 gramov. Rozšírené sú od Kaukazu až po podhorie Altaja. „Výhodou kombi­novanej jesennej poľovačky na sibírske srnce je, že už v októbri možno popri nich v tajge pri Kurgane uloviť aj losy mokraďové a viacerí naši klienti to s nadšením využívajú,“ vysvetľuje M. Jevočin.

Pre rastúci záujem zahraničia o trofeje sibírskych srncov si klienti musia spolu s pobytom vopred rezervovať aj úlovky. Na mieste už nie je možné uloviť viac srncov, než je písomne dohodnutý počet.

Z letiska hostí previezli autami na lesnú správu Šumicha vzdialenú asi 500 kilometrov od Jekaterinburgu. V poslednom obchode na trase ešte dopĺňajú proviantné zásoby, aj keď hostitelia sa čudujú. Vraj nie je zvykom, aby sa hostia starali o poživeň, lebo všestranná starostlivosť je súčasťou služieb. „Všetko, čo potrebujete, je už pripravené,“ tvrdili im. Nakoniec sa potvrdilo, že sa príkladne postarali o svojich hostí. Slovenskí a českí poľovníci okúsili dobroty tamojšej kuchyne, najmä nefalšovanú kvalitu domácich poľnohospodárskych surovín, no neskôr domácich sami prekvapili svojím pohostením – poľovníckym gulášom a domácou huspeninou.

Na prvej vychádzke

Jozef si hneď padol do nôty s Nikolajom, skúseným stopárom a sprievodcom, ktorého mal k dispozícii. Svojho vlastného sprievodcu mal každý účastník výpravy. Jozef sa nevedel dočkať prvej vychádzky do revíru. Hneď po ubytovaní preveril na provizórnej strelnici pri chatkách zbraň. Priviezol si z domu vlastnú guľovnicu Sako so sedemmilimetrovým strelivom Remington magnum. Mrholilo a Nikolaj sa rozhodol, že nepôjdu ďaleko.

V lese sa dvojica pohybovala vďaka vlhku celkom nehlučne. Obozretnosť bola na mieste. Sibírske srnce sú nedôverčivé a plaché. Lovci čoskoro natrafili v mladine na prechádzajúceho samca.

Jozef sa kryl za stromom a pozoroval srnca. Vzápätí mu dal Nikolaj znamenie súhlasu. Musí sa sústrediť. Nehlučne si pripravil zbraň. Pomaly pokľakol. Nerád strieľa postojačky s palicou. Od srnca ho delila 150-metrová vzdialenosť. Pokojne zacielil. Asi šesťročný srnec padol v ohni. Jeho parôžky vážia 930 gramov. Pre Jozefa je to už tretia trofej srnca sibírskeho. Z predchádzajúcej výpravy si totiž priviezol dve pamiatky na výnimočné poľovnícke zážitky. Raz podvečer Nikolaj rozhodol, že na ďalšieho srnca si počkajú na posede.

Na postriežke

Nevysoký otvorený posed zamaskovali ruskí poľovníci zo všetkých strán vypílenými stromčekmi. Zmrákalo sa a po necelej hodine sa už Jozefovi zdalo, že na postriežke márnia čas. Hrozilo, že čoskoro si neuvidia na špičku nosa, sprievodca však zostával pokojný. Šanca prišla v poslednej chvíli, tesne pred zotmením. Z húštiny sa najskôr vytiahli popásajúce sa srnky s mladými. Srnec vykročil z porastu vo chvíli, keď to už vyzeralo beznádejne. Ale nevytŕčal sa, stále bočil, istil, nedôveroval. Nakoniec sa predsa len natočil k poľovníkovi bokom. Jozef nezaváhal a presným výstrelom zo vzdialenosti 180 metrov zasiahol srnca na komoru. Zaľahlo mu v ušiach. Potom všetko zmĺklo a jemu sa rozochvelo celé vnútro. V duchu objal širočiznú sibírsku krajinu a poďakoval osudu za priazeň. Parôžky asi 6-ročného srnca vážia 1 050 gramov.

Podobné chvíle zažili počas nasledujúcich šiestich dní všetci účastníci výpravy. Každý z nich zaznamenal dva až tri úspešné lovy. Jozef si tentoraz domov priviezol tri trofeje srncov sibírskych. Dva sa mu podarilo uloviť posliedkou a jedného z posedu.

Zázraky z ničoho

Rusi vedia prekvapiť cudzinca na každom kroku. Nedostatočné technické vybavenie často donúti vynachádzavých ľudí vykúzliť zázrak z ničoho. Jozef pokyvuje uznanlivo hlavou, keď opisuje opravu pokazeného pásového vozidla na rozbahnenej ceste: „Ruský vodič na počkanie spojazdnil vojenský transportér tak, že sekerou a obyčajným kolíkom z brezy nasadil spadnutý železný pás. Klobúk dolu. A rovnako to platí o ich stopárskych schopnostiach. Domácim nechýbajú vedomosti, inštinkt a skúsenosti. Návštevy v ruských revíroch sú pre cudzincov vždy poučnou lekciou. A trofeje sibírskych srncov? To je už len čerešnička na torte ostatných zážitkov,“ uzatvára spomienky Jozef.

Igor Turanec